Používaním stránok prevádzkovaných PROFIPILOT, s.r.o. súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.OK
ilustrative picture

Cestujeme z Kanady: American Airlines sklamal

22.11.2014 | Majo Oravec

Pokračovanie amerického príbehu.

Zase raz stojím v Toronte na letisku. Tentoraz je to terminál pre lety do USA. V duchu sa teším na všetky tie procedúry, ktoré na mňa čakajú. Ale čo už, vyhnúť sa im nedá, tak idem na to.

Prečítajte si aj predošlé články zo série:

Kľukatá cesta za oceán: Letíme do USA

Z USA do Kanady: Za pár eur a so zážitkami

Check-in je bez dlhého čakania či problémov. Trošku som prekvapený, že kufor pokračuje so mnou na ďaľšiu kontrolu. Tá prebieha s americkým imigračným úradníkom. Ten študuje moju letenku a nechápe, prečo neletím priamo do Viedne alebo iba s jedným prestupom niekde v Európe.

Futbal? Nie, lietanie

Vysvetľujem, že takýto variant bol najlacnejší. Tento argument ale nie je najšťastnejší. Úradník sa tvári kyslo, ja sa kyslo cítim. Po chvíľke sa začína usmievať. Dôvodom je moje trričko s motívom Fly Emirates.

Pýta sa, či som futbalový fanúšik klubu, ktorého logo mám na tričku. Odpoveď, že som fanúšik leteckej spoločnosti, ho zaráža, ale zároveň mu otvára oči, prečo letím o čosi kľukatejšie ako štandardný cestujúci.

Od tohto okamihu mám pocit, že keby tam ostanem na pohovore o pár minút dlhšie, tak si meníme kontakty a pri mojej najbližšej návšteve Toronta ideme spolu na pivo.

Na batožinu pozor

Stále s kufrom odchádzam ku pracovníkovi, ktorý ma konečne zbaví 23 kilogramov vážiacej oštary. Už ma čaká iba bezpečnostná kontrola. Tá nie je ničím výnimočná. Tradične nechýba rodina s miliónom príručných batožín, v ktorých sa ukrývajú všetky možné veci, najmä tie zakázané. Už som si však na to zvykol.

Množstvo plagátov a poučení o tom, čo smie ísť na palubu a čo nie, číta iba málokto. Úspešne sa dostávam aj cez túto poslednú kontrolu. Mierim na gate, z ktorého mám o hodinu odlietať. CRJ-700 plánovaný na tento let je zatiaľ niekde v nedohľadne, a tak sa vydávam na vandrovku terminálom.

K videniu je A310 Air Transat, pristávajúca MD11 KLM z Amsterdamu a kopec iných, menej zaujímavých lietadiel.

Tablet a internet

V mieste, ktoré by sa dalo nazvať čakáreň, ma čaká príjemné prekvapenie. Každé miesto na sedenie má svoj tablet s bezplatným internetom. Prvé, čo môžete urobiť, je naťukať si číslo svojho letu. Ak tak urobíte, budete mať neustále informáciu o zostávajúcom čase do odletu či prípadnom zdržaní. Veľmi peká myšleinka, ale...

Sedenie volím strategicky, aby som mal výhľad na stojánku, kde by mal byť pristavený Canadair na JFK, kam mám namierené. Systém ma upozorňuje, boarding práve začal a že do odletu ostáva iba pár minút. Všetko to súhlasí s letovým poriadkom, ale nesúhlasí to  s práznou stojánkou. Pre istotu idem na gate, čo ak náhodou...

Tam stojí asi 50 ľudí, vrátane dvoch pilotov, ale po lietadle ani chýru. ani slychu. A nie len po lietadle. ale aj po informácii, ako dlho bude meškanie trvať. Vraciam sa preto späť k tabletu s internetom a spokojne sledujem.

Asi hodinu po plánovanom odlete sa na tablete zobrazuje údaj, že let bude meškať 30 minút. To znamená, že už sme mali byť aj podľa tejto info vo vzduchu. Rýchlo sa dvíham a utekám na gate v domnení, že mi dačo ušlo. No a hádajte. Neušlo. Informácie sú neprofesionálne a ani piloti nevedia, kedy priletí meškajúce lietadlo.

Čakáme, čakáme...

Opäť mierim k môjmu sedeniu a chatujem s priateľkou, ktorá je na tom istom letisku ako ja, letí do Viedne ako ja, ibaže nezhodou okolností napriamo, narozdiel odo mňa. Rezignujem na sledovanie tabúľ, ba aj na sledovanie appronu. Však keby niečo, tak ma ohlásia.

Po ďaľšej hodine čakania počujem svoje meno v rozhlase. Konečne viem, že táto cesta na gate bude korunovaná úspechom.

Nasledujúci samotný let nebol ničím výnimočný. Až na dve drobnosti. Prvou bol nádherný vyhliadkový let nad New Yorkom a druhou boli mená pilotov. Kapitán Pedro Schancez a F/O Juan Alvarez. Obaja mierne obézny a na prvý pohľad pôvodom z Mexika.

Počas letu sa podávalo jedenkrát nealko a to bolo všetko. Žiadná bagetka ako v prípade West Jetu sa nekonala. Ani nejaké ospravedlnenie (!) za dvojhodinové meškanie.

New York nás privítal slnečným počasím, ideálnym na fotografovanie. Napriek dvojhodinovému meškaniu som mal na JFK stále vyše dve hodiny času. Ako prvé som sa snažil si zmeniť sedadlo na nadchádzajúci let, aby som bol pri okne.

Táto možnosť síce bola uskutočniteľná, ale stála 80 USD. To som ani zďaleka nebol ochotný priplácať. Keby to bol aspoň upgrade na nejaké lepšie sedenie, ale iba za obyčajné okno? Neostávalo mi nič iné, ako sa zmieriť so sedením uprostred dvoch cudzích ľudí. Čas strávený na termináli ubehol ako voda. Strávil som ho ako inak - obdivovaním a fotografovaním lietadiel.

Americký hladolet

Do nablýskanej 777 American Airlines som štandardne nastúpil medzi poslednými. Sedenie 3-4-3 neveštilo nič dobré, tak som si aspoň zaspomínal na rovnaké lietadlo Air Canady s pohodlným sedením s deviatimi sedačkami v rade. Malým potešením bolo aspoň to, že som sedel medzi dvomi dievčatami. Po nezaujímavom odlete začal zaujímavý servis.

Po rozbalení tácky s pokrmom na mňa pozeral mimozemšťan vo vlastnej šťave. To znamená, že som nedokázal identifikovať, o aké mäso ide a ani na aký spôsob to je robené. Nepovažujem sa za nejakú fajnovku, bol som rok na vojne, ale toto bolo moc aj na mňa.

Ak som si niekedy myslel, že na šaláte sa nedá nič pokaziť, bol som na omyle. Na rad prišiel dezert. Ten spočíval v jednej tenkej sušienke. Tá bola síce chutná, ale nezasýtila by ani 23-kilovú anorektičku. Jediné, čo zlepšilo náladu, bola whisky s kolou.

Druhé kolo servisu pitia prišlo zároveň so zbieraním odpadu po večeri. Opäť som si pýtal whisky a kolu, nech sa mi aspoň dobre spí. Nuž odpoveď bola taká, že som už jednu dostal a na druhú nemám nárok.

S takýmto niečím som sa stretol na transatlantickom lete prvýkrát. Obsluhujúcemu stewardovi som položil otázku, či to dáva zo svojho. Ďalej som sa ho spýtal, či si pozorne pamätá, čo mali všetci cestujúci, ktorých obslúžil, aby im náhodou nedal dvakrát „frťana“.

Ostal mierne zahanbený a začal sa oháňať vetami, ktoré ma nezaujímali. Na znak toho som si nasadil počas jeho vysvetľovania slúchadlá na uši a nevenoval som mu pozornosť. Na moje prekvapenie mi o pár minút priniesol whisky a kolu. Samozrejme, s veľkým preslovom o tom, že to nie je štandardné.

AA na osobný blacklist

Nuž veru, ani pre mňa to nebolo štandardné. Nechutné jedlo. Neochotní stewardi, spoplatnené sedenie pri okne. Protestný spánok, ktorý som okamžite zahájil, bola najlepšia voľba, ako sa nad to celé povzniesť.

Prespal som celý let ponad oceán. Zobudil som sa až vtedy, keď zbierali to, čo zostalo po raňajkách. Tie sa ku mne nedostali. Priznám sa, že to ani nijako neľutujem. O 15 minút na to sme pristáli v Londýne. Našťastie ma čakal transfer iba v rámci terminálu, takže bez naháňačky.

Nasledujúce udalosti prebehli bez vážnejších postrehov. Štandardná A320, bagetka a čaj, hladké pristátie vo Viedni. Tak isto nechýbalo štandardné stratenie môjho kufra. To sa deje vždy, keď cestou domou prestupujem na Heathrow. Zatiaľ mám v tomto, verte či neverte, 100 % úspešnosť.

Zamýšľal som sa, ako to je možné, keď v Londýne som mal dve hodiny čas. Túto otázku som si kládol dupľom, keď slečna, vedľa ktorej som sedel, na ceste z N.Y. pokračovala rovnako do Viedne a jej batožina docestovalo s ňou. No nič to, vypísal som potrebný formulár a spokojne „naľahko“ odcestoval domov.

Len pre zaujímavosť uvediem, že som priletel vo štvrtok a kuriér mi batožinu doniesol domov v pondelok. Kebyže som americký obchodný cestujúci, s tým, že idem do Viedne iba na dva dni, tak by som mal asi veľkú radosť a s batožinou by som sa stretol až znovu doma, kdesi v USA.

Komunikácia ohľadom toho, kde sa batožina nachádza, bola veľmi milá. British Airways neodpovedali ani na jeden e-mail.

Čo sa týka ceny, BA boli jednoznačne najlepší. Čo sa týka služieb, BA vynikajú podpriemerným štandardom, nie však tragickým. Čo sa týka AA, tak nikdy viac. A či by som letel ešte raz rovnako? Áno, ale bez segmetu s AA.

Súvisiace články

Diskusia k článku

Zobraziť celú diskusiu
načítavam...